MišMaš

Na čo sa chovať normálne?
Áno, už je to tu zas. Zas klasické sviatky, zas samé obžerstvo, zas samé leňošenie, a aby tomu nič nechýbalo - zas tá ožratá Vec v obývačke na gauči. Áno, takto to chodí takmer každý rok (niekedy vynechá Štedrý večer, čo je však len výnimočné). Ani neviem, kedy to vlastne všetko začalo, asi to tak fungovalo odjakživa. Ale tento rok je to o niečom inom. O niečom, čo nás mení všetkých. Môže za to Ona.
Hádky medzi Vecou a Ňou bývali na bežnom poriadku, časté, menej časté, záležalo od obdobia. Ale väčšinou to trvalo krátko, maximálne týždeň. Potom si spolu pustili nejaký film, vrátili sa k nejakej spoločnej spomienke a všetko bolo OK. Tentokrát to trvá už ... čo ja viem ... druhý mesiac? Tretí? Myslím, že tretí. Áno, odkedy som bola naposledy na PNke.
 Vtedy ma Ona vytáčala na maximum. Bolo mi fakt neskutočne blbo, horúčky, kašeľ, bolesť pľúc. A načo by sa ponáhlala z práce domov? "Ešte som v práci, ak to nebudem stíhať, choď von so psom" o pol štvrtej. Za hodinu Jej volám, ako to teda s ňou vyzerá? "Stále mám kopec roboty, naozaj nestíham, ale do hodiny prídem" už som počula miernu dávku alkoholu. Hovorím si, snáď príde do tej pol šiestej. Samozrejme, o pol jedenástej. Musela som sa v mojom "super" stave vytrepať so psom na prechádzku, dvakrát dokonca! Lebo raz by nestačilo. Ona prišla domov, jediná otázka "Bol pes vonku?" a išla spať. A odvtedy to išlo takto pravidelne. Klamstvá, že je ešte v práci, že má toho neskutočne veľa. A krčmové ozveny v pozadí. A ten kolega mal sviatok, druhý kolega mal sviatok, vedúci oslavuje,... Ďalší neskorí príchod, zas pokročilé promile. Vec nasratá sa zberá do krčmy po jej návrate domov. Ona si povie "keď môže on, idem aj ja". začne sa naspäť obliekať. pozerám "kam si myslíš, že ideš?" A Ona že len tuto do podniku za kolegami, sedia tam, prečo by mala byť doma". No nech sa páči, ale len so psom, ja som stále PN. Faaaajn, bere psa, snáď bude do polhodiny späť. Pol hodina sa u Nej prekladá na "2 hodiny". Zas stres, panika, telefón nezdvíha. Vracia sa, promile zvýšené. A že ide ešte za nimi. Je dospelá, prečo by mala byť doma. Na ústach znaky po vášnivých bozkoch. Do mňa 220 udrelo. Zamykám, schovávam kľúče, plač, prosby o normálne chovanie. Nepomáha nič, naťahovanie sa o kľúče trvá asi hodinu. Potom to Ona vzdáva so slovami "Nechápem o čo Ti ide" a odchádza spať.  Ďalší podobný výstup na moje narodeniny. Volám jej, telefón sa zdvihne vo vačku (?). Mužský hlas "Dcéra volá" a jej odpoveď "Ticho ticho". Na otázku "S kým si?" prichádza "prekvapivá" odpoveď, čo som paranoidná, nech si nevymýšľam, sama stojí na zastávke, čaká na autobus, nevie kedy jej ide. A stále popieranie mužského hlasu.  Podobných scén bolo už niekoľko, raz sa vrátila domov o pol piatej ráno. Samozrejme, bola s ním..
 A Vec pije viac a viac, nočné scény sa hromadia, vyhadzovanie vecí zo skrine, hádky, urážky, nadávky, popieranie. Vec v triezvom stave nič nerieši, asi na to nemá "gule", predpokladám. Preto pije. Pije často.
23. december. Vec v polomrtvom stave spí na gauči, Ona s bratom zdobia stromček. Vec sa preberá, začína ďalšia scéna, bratova ochrana, moje útoky, ďalší môj plač a urážky od Veci. 24.december. Pol litra repáku bez brzdy, len tak. Ešte nejaké pivo z chladničky. Bratove vyhrážky, viac domov na sviatky nepríde. Preberáme Vec o pol šiestej k večery, studená sprcha, obliecť, posadiť sa. Napätie pri stole by sa dalo krájať. Pes je nervozny, už chce svoje darčeky, šteká, piští pri dverách do obývačky. ďalšia "príjemná" večera za nami. Rýchlo na darčeky a odísť z tohto bytu.
Od Vianoc sa stále nič nezmenilo, neustále útoky medzi Vecou a Ňou. Hádky, alkohol. Nemám na to silu, neviem, čo mám robiť. Človek má len jedny nervy, ale tie moje už dávno tuším odišli. Ako to bude všetko ďalej pokračovať? Ako to celé skončí? Čo sa bude ďalej diať? Kto to prvý vzdá? Dnes je zatiaľ ticho, ale Vec vypla teplú vodu, aby sa Ona nemohla sprchovať.
Snažím sa im obom dohovoriť, na jednej strane chápem Vec, takáto zrada z Jej strany musí bolieť, hlavne po tom všetkom, čo pre ňu spravil. Ale prečo to riešiť alkoholom? Prečo sa nevedia posadiť, porozprávať sa o tom a nájsť riešenie. Lebo s Ňou sa nedá. Nepočúva, má len svoju pravdu, nepripustí si, že Ona robí niečo zle. Ja som presvedčená o tom, že niekoho má, všetko tomu nasvedčuje. A sklamávam sa v Nej čoraz viac. Toto má byť človek, ktorý mi má ísť príkladom v ďalšom živote? Toto má byť človek, o ktorého sa môžem hocikedy oprieť, ktorému môžem veriť.
Pojem "rodina" u mňa stratil zmysel.